Na chvíľu si pripomenieme časy televíznych vedomostných kvízov, ktoré boli každé poobede a niekedy sa pýtali aj takú prostú otázku akou je "Kto je to?"
Poznáte ten pocit, keď idete niekde von, váš kamoš/ka vám predstaví kamoša/-ku kamoša/-ky svojho/-jej kamoša/-ky zo škôlky a vy máte pocit, že ste toho človeka už niekde videli, tušíte dokonca, ako sa volá, ale ani za svet si neviete spomenúť?
"Vy dáte na Vianoce tisíc korún dôchodcom cash a v priebehu roka im vezmete 2 až 3 tisícky na liekoch." Kto je autorom tohto výroku?
Správna odpoveď:KÁLDES TREBÓR, ktorý sa zúčastnil ako hosť premietania dokumentu Konzum vo filmovom klube 1 svet presne pred rokom, t.j 18.júna 2008 (náhoda, ktorá by bola hodná jedine čísla 52). Možno si na neho niekto z prítomných na premietaní pamätá :) /v tom širáku a kroji na fotke vyššie - Róbert Sedlák, predseda Mladých ľavičiarov/
Bilboard zimbabských novín vychádzajúcich vďaka novinárom v exile The Zimbabwean si vďaka Robertovi Mugabemu a hyperinflácii, ku ktorej dochádza v Zimbabwe mohli dovoliť bilboard nie zaplatiť triliónom zimbabských dolárov, ale ho pokryť bankovkami v hodnote trilión zimbabských dolárov. /foto: http://medialne.etrend.sk/uploady_blogy/povodny-pastier3140.jpg /
Filmový festival Jeden svet 2008 v Prievidzi (01.-04.04.09) Festival Jeden svet predstavuje prehliadku snímok z rôznych kútov sveta. Zaoberajú sa problematikou porušovania ľudských práv, odkrývaním pozadia konfliktov, nahliadajú do života žien, utečencov a ľudí žijúcich v nedemokratických režimoch.
Festival sa uskutoční v prievidzskom dome kultúry od stredy 1. do soboty 4. apríla. Počas druhého ročníka je pre divákov pripravených 34 filmov v rámci deviatich kategórií. Tešiť sa možno na témy Dve tváre Islamu, Globálna (ne)pohoda, Jeden svet deťom, Made in China, Máte právo vedieť, Prečo demokraciu?, Slovenský dokumentárny film, Strety a stretnutia kultúr či Zaostrené na Rusko.
Organizátori pripravili aj niekoľko sprievodných podujatí, medzi nimi výstavu fotografií Andreja Bána Gruzínsko – krajina prerezaná vojnou a výstavu fotografií novinárov Jany Čavojskej a Vladimíra Kampfa s názvom Tento náš jeden svet fotoobjektívom.
Okrem nich sa predstaví slovenský režisér Jaro Vojtek, Marcela Ondeková z občianskeho združenia Človek v ohrození a Mária Ťažiarová, ktorá ako lekárka pôsobila v sudánskej nemocnici.
Medzi predstaveniami bude možné vo foyeri kultúrneho domu sledovať prezentácie fotografií, ukážky z filmov a krátke spoty. Nebude chýbať ani tradičné hlasovanie divákov o najlepší film festivalua tombolapre hlasujúcich.
Premietať sa bude dopoludnia pre školy a popoludní pre verejnosť. Vstupné zo školských predstavení organizátori venujú afgánskym deťom, aby sa mohli z ulíc, kde zarábajú peniaze, vrátiť späť do školy. Zvyšok vstupného poputuje do Gruzínska na pomoc utečencom.
Diváci budú môcť počas celého festivalu prispievať do zbierky Tri oriešky pre... Vyzbierané peniaze pomôžu deťom v Afganistane, utečencom v Gruzínsku alebo občianskemu združeniu Človek v ohrození, ktoré filmový festival organizuje.
25. február 2009, 15.30, klub - pivnica Lekcia bieloruštiny // 51 min. Roku 1990 vyhlásilo Bělorusko svrchovanost a rok nato, po rozpadu SSSR, i svou plnou samostatnost. Na počátku tohoto období vzniklo v Minsku národní elitní lyceum. Rok 1995, kdy k moci nastupuje Alexandr Lukašenko, znamenal konec svobody a demokracie v Bělorusku a také začátek těžkých časů lycea. V roce 2003 byla tato oáza svobody a pěstování běloruského jazyka zakázána. Studenti ani pedagogové se ale nevzdávali a ve výuce i v šíření svobodomyslných názorů pokračovali v ilegalitě. Navíc se začínali stále silněji bouřit. Dokument je neobyčejně dynamickým popisem tíživé situace v současném Bělorusku skrze pohled na nejmladší generaci studentů školy. Ti vstupují do předvolební prezidentské kampaně v roce 2006 s nadějí, že nové volby jistě pomohou zlepšit jak politickou, tak sociální úroveň. Režisér Mirosław Dembiński kombinuje rozhovory s mladými lidmi se sugestivními záběry z průběhu volební kampaně a materiál navíc protkává protestsongy. Film je nejen strhující výpovědí o situaci v totalitním státě, ale i důkazem toho, že mladí lidé mají sílu ovlivnit své životní podmínky a protestovat proti ubíjející totalitě.
V kraji Wadi, ktorý sa nachádza v strede Izraelu, žijú v tesnej blízkosti Židia a Arabi. Po desiatkach rokov násilných konfliktov sa rodičia z oboch strán rozhodli založiť spoločnú bilingválnu a národnostne zmiešanú školu pre svoje deti. Sama idea ako by naraz prehlušila národnostné, politické a náboženské konflikty celého Izraelu. Atmosféra prvého školského dňa dokazuje, ako radosť detí dokáže obmäkčiť rodičov, ktorí sa naraz znesú i so svojimi „nepriateľmi". Režiséri Barak a Tomer Heymannovi však neodišli, hneď ako získali niekoľko optimistických záberov. Každý štátny alebo náboženský sviatok znamená pre učiteľov a rodičov detí neľahké rozhodovanie o tom, čo je správne a čo sa majú deti učiť. Zatiaľ čo izraelské deti môžu chápať modlenie pri moslimských sviatkoch spolu s palestínskymi spolužiakmi ako ďalší druh zábavy, tak napríklad štátny sviatok deklarácie nezávislosti Izraela vnáša medzi ne etnické napätie. Aj tak tieto deti, zaťažené predsudkami zatiaľ len málo, provokujú rodičov dotieravými otázkami a nútia ich uvažovať o svojich názoroch. Nezdá sa, že by sa deti vzdali nových priateľstiev, ale už teraz sa musia rozhodovať, či príjmu za svoju toleranciu, alebo nenávisť predchádzajúcich generácií.
Zhruba o tomto bol dokumentárny film, ktorý sa 11. februára 2009 premietal cez tretiu a štvrtú hodinu pre 2.A, 3.A, septimu a oktávu. Hosťom priamo z centra diania bol pán Imad Nassar z organizácie Palestinian Conflict Resolution Center (Wi´am) škoda bola, že diskusia trvala len približne 40 minút.
Palestinian Conflict Resolution Center –organizácia začala fungovať v Betleheme v marci 1995, je známa ako „Wi´am“, čo arabsky znamená úprimné alebo posilňujúce vzťahy. Má za cieľ zlepšiť vzťahy a propagovať mier v Palestíne a budovať spoločnosť postavenú na demokratických základoch.
www.current.tv Christof Putzel skúma neonacistické hnutie v Rusku, ktoré je jedným z najrozmáhajúcejších ak nie rovno najrozmáhajúcejšie na svete. Útoky na cudzincov sa stávajú dennodenne a čím ďalej tým organizovanejšie. Kto je za tým? Kto sú ruskí neonacisti?
Čo je to autokracia? (synonymá samovláda, diktatúra)
Je možné ovládnuť masy aj dnes (po poučení z nacistického Nemecka, komunistického východného bloku a sledovaní vývoja v súčasných totalitách ako Bielorusko, Kuba, Čína, Barma)
„Čo chýba našej generácii, je cieľ, ktorý by nás spájal.“ Povedal Dennis na obyčajnej piatkovej párty nemeckých teenagerov vo filme Die Welle. Oprotisediaci mu s pivom v ruke odpovedal. „Pozri sa okolo seba. Najvyhľadávanejšou osobou na internete je Paris Hilton.“
"Boli by z vás dobrí nacisti."
Náš vodca (ako znie slovenský názov nemeckého filmu Die Welle – v doslovnom preklade Vlna) sa pýta: Bol by fašizmus možný v Nemecku aj dnes? Šokujúca odpoveď znie áno. Experiment učiteľa politických vied Rainera Wengera zašiel ďalej ako on sám či ktokoľvek iný predpokladal. Ale ako?
Macht durch Disziplin
Učitelia sa zvyknú sťažovať, že žiaci sú na hodinách nesústredení, neprejavujú záujem o predmet, nerešpektujú autority. Rainer Wenger počas vysvetľovania príčin a fungovania autokracie spojil 2 do jedného. Ukazoval spôsob fungovania autokracie a zároveň si vynútil disciplínu a poslušnosť –slovo udeľoval pán Wenger (ktorého dovtedy všetci oslovovali krstným menom Rainer), to, čo chcel žiak povedať muselo byť stručné a výstižné a pri hovorení musel stáť. Ako experiment pokračoval, pribudli ďalšie „heslá“ – Moc cez spoločenstvo a Moc cez konanie. Teenageri pocítili silu kolektívu, potlačili sa oddelené skupiny „športovcov“, „grázlov“, „niktošov“, všetci dokopy boli Vlna. Vlna s jednoduchou uniformou –biela košeľa a rifle, s „pohodovým“ pozdravom. Vlna sa začala valiť životom školy. Kto uniformu ignoroval bol odstrčený na okraj (bez vyzvania „kľúčovej osoby“ hnutia pána Wengera), osobný vzťah medzi študentmi navzájom bol nedôležitejší ako vzťah k Vlne. (Marc sa pýta svojej priateľky, ktorá vzdoruje: „Prečo si tu košeľu jednoducho neoblečieš???“ „Jednoducho preto, že nechcem.“)
Zvonka dnu
Veľké hnutia do seba zahrnú aj tých, ktorí sú vždy mimo všetkého. Typickým outsiderom je v tomto prípade Tim. Jeho uchvátenie pánom Wengerom je väčšie ako u ostatných, ponúka sa mu za osobného strážcu, najhorlivejšie plní všetky nariadenia. Konečne našiel v niečom zmysel a keď sa ho členovia Vlny ochránili pri potýčke s inými študentmi, má pocit, že konečne niekam patrí. Bitku, ktorá nasledovala po stretnutí skupiny členov Vlny s anarchistami, však ukončil práve Tim –vytiahol zbraň. Podľa vlastných slov plynovú.
Skúste kontrolovať vlnu alebo mladých
Vlna sa Wengerovi vymkla spod kontroly. Sám si to však hneď nechcel priznať. Veď ktorému učiteľovi by sa nepáčilo, keby mu žiaci viseli na perách, hltali každé jeho slovo a bol pre nich vzorom? Vlna našla svoj koniec na masovom zhromaždení, kam boli pozvaní všetci sympatizanti a členovia. Wenger predstúpil pred plnú sálu mladých v bielych košeliach. Rozprával o prehrávaní Nemecka s globalizáciou, chudobnení chudobných a bohatnutí bohatých, exporte. Teenageri jasali. Nejasal však Marc, ktorý tú manipuláciu videl a snažil sa svojich spolužiakov „zobudiť.“ Zradcu priviedli na pódium. Wenger sa spýtal davu „Čo s ním urobíme?“, ktorý odpovedal hlasno, ale nezrozumiteľne. „Čo s ním urobíme?“ adresoval otázku priamo jednému z chalanov, ktorí odporcu priviedli. „Ja neviem.“odpovedal. „A prečo si ho teda priviedol?“ pýtal sa Wenger ďalej. „Lebo ste to povedali.“ bránil sa. „To by si ho aj zabil, keby som povedal?“
„Našťastie to bol len film...“
Dráma hrozivá nielen svojím záverom by si pre upokojenie divákov žiadala takýto povzdych na koniec. Že to bola len fikcia, že nie sme až takí manipulovateľní, že toľko spomínaná „tá dnešná mládež“ žije inak, lepšie. Z rôznych psychologických výskumov (ako napríklad Milgramov experiment či Stanfordský väzesnký experiment) sa dá jasne odvodiť len to, že ľudia sú manipulovateľní, niektorí jednoduchšie a rýchlejšie, iní nie až tak rýchlo a nie za každých podmienok, ďalší sú ťažko zmanipulovateľní.
Experiment s triedou však reálny bol a prebehol na strednej škole v roku 1967 v kalifornskom meste Palo Alto. Učiteľom – vodcom, ktorý na svojich žiakoch urobil sociálny experiment na demonštráciu fungovania fašistického hnutia, bol Ron Jones (dnes „stoyteller“). V skutočnosti tento experiment neskončil tak krvavo ako v nemeckom spracovaní. Učiteľ dejepisu ho ukončil na zhromaždení priam lakonicky –„Boli by z vás dobrí nacisti.“ Ron Jones bol netypický učiteľ so záľubou v punku, žijúci v akomsi dome na strome a podarilo sa mi dať svojim žiakom a sebe životnú lekciu. Poučenie, ktoré je aktuálne aj dnes. Ukolísanie v pohodlnosti, bez kritického prístupu s vetou „To sa už predsa nemôže zopakovať.“ môže spôsobiť opakovanie minulosti.
Toto filmové spracovanie bolo už druhým motivovaným príbehom The Third Wave z 1967. Prvá adaptácia príbehu bola americká „hodinová“ dráma z roku 1981. Nemecké spracovanie však riešilo aj otázku čisto nemeckú. Istú frustrovanosť mladých Nemcov z častej konfrontácie s nacistickým Nemeckom. Možno špeciálnu pozornosť by si zaslúžilo aj zobrazenia teenagerského sveta (alebo skôr space-u?), ktoré bolo také reálne, aké som vo filme ešte nevidela. Pretože nech to vyznie akokoľvek, takto to naozaj vyzerá. Čoho a kto sa zľakne viac?
Príspevky
